Helena Hoffmannová sa narodila 7. februára 1910 v robotníckej štvrti Zgoda v Hornom Sliezsku, ktorá názov prevzala z hutníckeho „zgodu“, založeného v roku 1838. Okolo huty vzniklo osídlenie, vyrástli byty pre pracovníkov, ktorí hľadajúc prácu, usadili sa pri práve otvorenej huti. V roku 1882 sa wroclavský biskup Róbert Hercog zaslúžil o vybudovanie kostola sv. Jozefa patróna robotníkov a kresťanských rodín. Kostol posvätili 26. 10. 1888. V tomto kostole prijala sviatosť krstu 13. 2. 1910 Helena Hoffmann. Kostol, dnes už neexistujúci, stal na okraji Nového Bytomu. V roku 1931 postavili nový kostol sv. Jozefa, na druhej strane Zgody, bližšie k Świentochlowiciam. Helena bola prvým dieťaťom Jozefa, pochádzajúceho z Gasiowic vo farnosti Jemielnica, a Albíny Jarzabekovej zo Świetochlowic. Jozef prišiel do oblasti Zgoda so svojimi štyrmi mladšími bratmi, hľadať prácu. Jozef a Albína vstúpili do stavu manželského na začiatku roku 1909 vo farnosti sv. Petra i Pavla v Świentochlowiciah. Usadili sa blízko hutníckeho Zgodu vo veľkom dome pre viac rodín, v tzv. familoku – ako to mu hovoria v Sliezsku, ktorý stojí do dnešných dní. Mladším bratom Heleny bol Reinhold, slobodný, dlhoročný kostolník v miestnom kostole sv. Jozefa v Zgode. Bol veľmi pripútaný k svojej sestre a skormútený z jej životnej voľby. Po smrti rodičov odišiel do Nemecka a tam aj zomrel. Dodnes sa medzi starousadlíkmi zachovalo, že bol nábožný a úctivý človek o ktorom hovorili „Kostolný pán Reinhold“. Otec Heleny a Reinholda bol človek pracovitý a dobrosrdečný, ale občas aj nadmieru prísny. Nie je teda čudné, že Helena napíše: „Už v rannom detstve lámali moju vôľu, to znamená, musela som sa podvoliť svojim rodičom.“ Helena bola veľmi nábožným dieťaťom, veľa sa modlila, nezriedka ju nachádzala matka neskoro v noci kľačiacu so zopätými rukami v niektorom kúte spálne alebo na lôžku. Musela ju veľmi prísne prinútiť k spánku.

       Jej najmilším počinom bolo sypanie kvietkov v deň Božieho tela. Na to si spomínala aj počas svojej choroby: „Včera sme slávili Božie telo. Ako veľmi mi to pripomína časy mojej mladosti, keď sme sypali kvety Spasiteľovi. Ó, keby odev našej duše bol dnes taký krásny ako vtedy. Musí byť ešte krajšie, teraz pred smrťou mu sypať kvety na spôsob duchovný. V máji 1916 Helena začala chodiť do katolíckej všeobecnej školy v Zgode, (táto budova stojí ešte aj dnes) kde bola príkladnou žiačkou so vzorným chovaním, usilovná a vytrvalá. Rýchlo sa naučila čítať a písať. V škole aj doma najviac času venovala prehĺbovaniu biblickej histórie a katechizmu. Celá náboženská náuka sa v nej koncentrovala do osoby Božského Spasiteľa, ktorého veľmi milovala. Preto všetko voľný čas trávila v kostole. Tam upierala svoje oči ku tabernákulu a dlho sa modlila. Často kľačala aj pred oltárom Matky Božej. Preukazovala Najsvätejšej Panne oddanú lásku. Otec nazýval Helenku malým „drapichrústom“, matka ju volala „malá bábika“. Stalo sa, že Helena utiekla zo školy, ale nie so zlým úmyslom, ale preto, že sa cítila byť povolaná – urobiť niečo dobré. Potom nasledovali tresty. „Nebolo dňa – hovorí Helena – kedy by som čosi nevystrojila.“ Okrem tejto detskej nezbednosti a popri rôznych trestoch, rodičia toto dieťa nekonečne milovali a ono im lásku nezmenšenou mierou odplácalo. So vzrušujúcou vďačnosťou spomína Dulcissima na prácu, starosti i trápenia svojej predčasne ovdovenej matky. Vraví: „Po smrti otca sa bratia rozišli, matka musela myslieť na to, ako sa o nás čo najlepšie postarať, braček, ktorý nikdy nezlostil a preto na rozdiel odo mňa, nedostal od rodičov žiadnu prezývku, mal vtedy osem rokov a ja deväť. Milovaná mama ovdovela 29 ročná, prijala Božiu vôľu, bola pre nás otcom i matkou a ani minútu sa nezapodievala otázkou – prečo sa to stalo. Pripomínam si časy môjho detstva, keď som hovorievala: „Musím mame pomôcť v domácnosti, aby som jej spravila radosť. Skúšala som robiť všetko, čo robila ona a čo som sa od nej naučila: upiecť chlieb, prať bielizeň, plákať, škrobiť, stojac na malom stolčeku a mnoho iných vecí.“ Podľa priania umierajúceho Jozefa Hoffmanna, aby sa jeho brat František postaral o vdovu, po uplynutí doby smútku, sa dovtedajší ujo, stal vlastne otcom Heleny a Reinholda, ktorý nielen akceptoval druhé manželstvo matky, ale po čase s radosťou privítal v rodine nového bračeka Henryka. Keď bola Helena 10 ročná, koncom roku 1919, išla na prvú spoveď a sv. prijímanie, po príprave kňaza Proboszcza v Zgode. Spovedník hovoril deťom pred spoveďou, že každý musí, cvičením v stálych čnostiach, vybudovať Božskému Spasiteľovi duchovnú kaplnku. Helena tomu veľmi dobre porozumela a pri prvej sv. spovedi to dala kňazovi písomne. Stalo sa to pre ňu základom pre celý jej ďalší život. V noviciáte so súhlasom predstavených napísala rozpravu „Moja kaplnka“ v ktorej sa odrážalo nadšenie z prvej svätej spovede. Radosť z prvého svätého prijímania bola taká veľká, že sa upriamila na jednu jedinú myšlienku: „Zakrátko vstúpi do mňa Ježiš a potom budem mať tabernákulum v mojej vlastnej kaplnke.“ V predvečer prvého svätého prijímania jej radosť bola bezhraničná. Matka sa o ňu strachovala: „Dievčatko moje, však Ty z tej radosti ochorieš“ v tom kontexte treba chápať nasledujúce Helenino vyznanie: v posledných dňoch prípravy na prvé sväté prijímanie som mlčala a moje myšlienky boli kde inde, ako pri Ježišovi, takže som celkom nepočúvala, ako sa chovať pri prvom svätom prijímaní.“ Krátko po prvom svätom prijímaní Helena istého dňa pomáhala pri práci na poli, nachádzajúcom sa medzi Zgodou a Nowym Bytomom. Vtedy sa stalo čosi, čo ju nasmerovalo na cestu svätosti. Helena, našla na poli medailón s obrázkom mladej rehoľnice s ružami na prsiach. Bol to obrázok sv. Terezky Ježiškovej, žijúcej v rokoch 1873-1897, rehoľníčky karmelitánky z Lisieux, dcéry Ľudovíta a Zelli Martin. Uplynulo sto rokov od jej smrti. O krátky čas sa pre Helenu Hoffmanovú stala sv. Terezka z Lisieux príkladom pri realizácii vlastného životného povolania. Nakoniec, veľa ctiteľov sv. Terézky z Lisieux začalo posielať do Vatikánu listy, aby sa sv. Terezka mohla stať patrónom kostola. Aj sa tak stalo. Problém duchovnosti Heleny – to je cesta k svätosti, ktorú začala sv. Terezka z Lisieux. „Iste ste veľmi pozorne sledovali, čo sa podarilo v Ríme – beatifikácia otca Pia. Keď som v roku 1970 prišiel do Ríma, starší“ – hovorí autor textu - braček Cassio povedal, že žije v Ríme 50 rokov a bola iba jedna beatifikácia, ktorá zhromaždila ohromné zástupy ľudí na námestí sv. Petra, a to bola beatifikácia sv. Terezky z Liesieux. Zopakovalo sa to s otcom Piom, ale on Talian a Terezka Francúzka. Zástupy ľudí svedčia o tom, ako veľmi svet hľadá cestu k svätosti. Keď tu citujem nové spracovania tém Terezky z Liseux, musíme si uvedomiť, že jej svätosť a cesta, akú nám ukázala, nazývaná tiež: „Malá cesta“, bola aktuálna vlastne koncom XIX. storočia. Každé končiace sa storočie, prináša so sebou ťažké problémy. Veľmi prežívame, že sa množia sekty. Reakcia na mnohé situácie neustáleho zahaľovania riešenia problémov. Terezka z Lisieux vniesla do tých čias končiaceho sa XIX. storočia veľmi konkrétny obraz: netreba veľkých diel, odchádzať na misie, stavať veľké budovy, treba len dodať lesk každej situácii , každému okamihu dňa. Tajomstvo „Malej cesty“ bolo podľa mienky mnohých rozviazaním problémov. Kto je lepšie zorientovaný v Katowickej diecéze vie, že biskup Adamski, ktorý prišiel do Katowic z Poznane v tridsiatom roku, bol jedným z veľkých nadšencov rozvíjania tejto myšlienky. Bola formou tzv. „obetavých duší“ či „Malá Tajemnica“ (To druhé bolo vtedy viac známe) odvolávajúc sa na historický kontext, aby sme sa nepozerali na beatifikáciu sestry Hoffmann v izolácii, že je to záležitosť sestier Nepoškvrnenej Márie, že je to záležitosť katowickej diecézy, či ešte inak, že je to záležitosť iba ľudí posvätených. Beatifikáciu sestry Hoffmann musíme chápať širšie – (aj kontext historický je tu samozrejme dôležitý), aby bolo zjavné, čím vtedy žila Cirkev a ako tá mladá dievčina vstúpila do rehole, kde nemohla predvídať, že vážne ochorie a že apoštolátom jej života bude utrpenie. Múdra predstavená vedela dokonale spoznať, že najmenším ohrozením v reholi, sú ľudia chorí. „Ohrozením sú ľudia robiaci výtržnosti, ale nie chorí, tých sa netreba báť, chorí sú v reholi blahoslavení“. Cez poznanie problematiky sestry Dulcissimy, chceme rýchlo rozlúštiť veľa záhad, ktoré predstavuje akási dodatková ilustrácia celej tej epochy, a medziiným toho, čo sa dialo tu, na pôde Horného Sliezska, hoci to zahŕňa aj Dolné Sliezsko, lebo Dulcissima patrí aj do Wroclawi. Všetci sa máme posväcovať, všetci máme byť blahoslavení. Galéria svätých je rozmanitá, začínajúc pápežom až po prostého rehoľného brata. Všetci sa sem zmestia ako pevný príklad pre okres, pre ľudí. Kto sa len tak zbežne prizrie tomuto problému, povie: Tá beatifikácia nám nemá toho veľa čo povedať. Komu má slúžiť? Čo chceme vlastne s tým svetom urobiť? Na to si treba odpovedať, a povedať, že svätorečenie sv. Terezky z Lisieux učiteľkou cirkvi, vnieslo ohromne vážny argument do celej problematiky beatifikácie sestry Hoffmannovej. Kto je učiteľom cirkvi? Ten, kto vnáša do rozvoja náboženského života svoj všeobecný vklad. Taký je vklad sv. Terezky z Liseux aj na našom poľskom teritóriu, v Poľsku. Ešte trocha zo života sestry Dulcissimy. V škole, bola Helena obľúbenou žiačkou pre svoje uhladené správanie sa, vysokú inteligenciu. Na hodinách náboženstva bola niekedy priemerná, niekedy prvá, múdra, ovládala oba jazyky rovnocenne, poľský i nemecký. Jej poľština bola čistá, nik v nej nepobadal sliezsky akcent. Účinkovala v predstaveniach a recitovala pri rôznych príležitostiach. Pri domácich i ručných prácach bola zručná. Typický sliezsky príklad pracovitej osoby. To týmto ľuďom nemožno uprieť. Nič pre ňu nebolo priťažké, či namáhavé, vyšívala, od rána do večera, modliac sa a spievajúc. Pomáhala chudobným rodinám. Keď z príbuzenstva alebo susedstva ktosi ochorel, ochotne sa podujímala robiť za nich rôzne domáce práce. Ľudia jej bezhranične dôverovali. Je to podstatné vedieť, aby sme si to uvedomili, lebo máme azda aj zakódované, že ide o rehoľnicu, ktorá je celý čas chorá. Lenže človek je prehlásený svätým za celý život, preto je nesmierne dôležité, aby sme predstavili Helenu Hoffmannovu z čias pred vstupom do rehole, kedy je ešte celkom zdravá, pracovitá, keď sa ničoho nebojí, je obľúbená, odvážna a občas, ako o chvíľu poviem, občas priveľmi požadovačná, drsná. Pomáhala sestrám Nepoškvrnenej Márie zo Zgody, ktoré tu farár Edward Adamczyk usadil 31. januára roku 1920. Hovoríme o Brzeziu, hovoríme o Ratiborí, očividne vstupujú do hry Branice, celý problém kňaza biskupa Natana, ale tu chcem silne podčiarknuť, že do tohto, akoby centra bodu, vchádza, vstupuje skupina sestier Nepoškvrnej Panny Márie, ktoré začali pracovať vo Swientochlowiciach, kde neskôr prišli „boromejské“ a tie sa potom sústredili na založení: Zgody. Pomáhala týmto sestrám pri výzdobe kostola, praní bielizne z kostola, úprave oltára kvetmi atď. urobiť radosť Ježišovi a ľuďom. To je najdôležitejšie zo všetkého – to dnes ks. prof. Jozef Swastek aj náš reprezentant v Ríme, otec Hieroným Fokcińsky, aj otec Ambroz Esser ako hlavný relator Kanonizačných procesov v Ríme neustále pripomína: že by sme mali ukázať človeka na základe života jeho epochy a zdôvodniť heroizmus, jeho čnosti. Ak dnes pripravujeme kandidáta na oltár robme to tak, aby bol záštitou pre ostatných. Taký príklad máme pred sebou, keď hovoríme a uvažujeme o sestre Hoffmannovej, ako o kandidátke na blahorečenie. Mali ju veľmi rady sestry Nepoškvrnenej Márie. Pracovali tam zakladateľky – sestra Oportuna Kargová, sestra Maximina Ghechová a sestra Tobia Kujettová. To sú prvé sestry v kláštore v Zgode. Dlhý čas pomáhala Helena vo farnosti. Od detstva sa cítila byť zaviazaná pomáhať kňazom. Neskôr o tom hovorí: „Bez vedomia kňaza priora som spala v izbe v podkroví, na holej podlahe, vzala som si len čosi pod hlavu. Moje šaty viseli na vešiakoch okolo mňa, jedla som málo, schudla som a preto mi tam matka zakázala chodiť. „Si ešte mladá a neúmerne veľa pracuješ“ - hovorila. Tu vlastne vidíme problém, ktorý je veľmi vážny pri blahorečení. Učenie sa čnosti rozvážnosti. Je povinnosťou postulátora, pozbierať dokumentáciu. Ale v jej živote boli aj vtipné vyjadrenia, o jednom krátko poviem. Ide o duchovného, ktorý ako hosť pobýval v Zgode a často počas kázne v kostole tak vzplanul, že bil päsťami do ambónu. To sa stáva aj dnes. Občas sa nájde taký „pekelník“, hoci už ich je čoraz menej. Helená Hoffmann ako dievčina, počúvajúca kázania a prizerajúc sa chovaniu kňaza, nemohla to pochopiť a rozhodla sa tomu zabrániť. Považovala to za neprístojné a preto – pracujúc so sestrami v kostole, podložila pod biely obrus, rozložený na ambóne pripináčky, aby keď udrie v ambóne ... prosto radikálne ho od toho odučiť. Kazateľ si spôsobil bolesť a posťažoval sa priorovi. A ten zareagoval: „To mohla urobiť iba tá malá zlostnica – Helenka, ktorá pomáhala sestrám v sakrestii, kto iný by to urobil?“ Prinútili ju kňaz i prior, aby povedala pravdu: „Urobila som to, lebo sa domnievam, že tam, kde prebýva Spasiteľ, nemožno takto búchať. Farár to nerobí a čosi podobné v našej farnosti neakceptuje.“ Čiže – pochválila priora. Malá epizóda, ktorú treba vedieť správne interpretovať. V dávnej minulosti, teraz to nie je, ale vtedy bol advocatus diaboli, ktorý, vyhľadával a robil ťažkosti vysmiať, znížiť ich pozornosť. A povinnosťou postulátora je uvedenie a zodpovedné interpretovanie rôznych príbehov. Nezabúdajme: máme do činenia s mladučkou osobou, ktorá dozrieva do svojej osobnej svätosti. S vďačnosťou neskôr, Helena Hoffmann vyznáva: „Od kňaza som sa naučila, ako sa správať v kostole pred Spasiteľom a zaobchádzať s tým, čo je s ním spojené. Už ako malé dieťa som obsluhovala všetkých, lebo som sa chcela naučiť, všetko čo bolo pekné a potrebné. Teda to, čo je a bude vždy aktuálne. Ktokoľvek a kdekoľvek, všetci sme vychovávateľmi.“ Dňa 1. decembra 1923 Helena Hofmann ukončila všeobecnú školu v Zgode. Na koncoročnom vysvedčení mala z chovania stupeň veľmi dobrý. A zo všetkých ostatných predmetov, z nemeckého a poľského jazyka ju ohodnotili ako dobrú. Helena ostávala v rodinnom dome, ale veľa času trávila so sestrami Nepoškvrnenej Márie, v kláštore v Zgode. 4. mája 1927 prijala sviatosť birmovania z rúk biskupa Arkadia Lisieckého, dávajúc si meno sv. Terezky Ježiškovej. Vyberá si meno, čo má pre ňu význam a je pre ňu charakteristické. (Ak skúmame matriky, veľa hovoria o výbere mien pri sv. krste. Ak ide o knihy birmovaných, máme do činenia s inou situáciou – výberajú si sami mladí. A badať aj vplyv katechétu. V tom týždni, v pondelok som bol na birmovke vo Wroclawe. Kardinál Meisner birmoval vo svojom rodisku Wroclaw – Lešnica. 80% chlapcov prijalo meno sv. Petra – to je vplyv katechétu, blíži sa veľké jubileum, čo chlapcom poradiť? 98% malo meno apoštolov i to potvrdzuje naše predpoklady.) V tom čase čoraz viac dozrievalo v nej rehoľné povolanie. V nedeľu sv. Trojice roku 1925 urobila formálne oddanie sa trom Božským osobám a vyslovila vrúcnu prosbu o rehoľné povolanie. Sv. Augustín hovorí: „Pán Boh nám lásku často neudieľa vlastne preto, že o ňu neprosíme“. A ak ide o povolanie, či kňazské alebo rehoľné, sv. Augustín hovorí: „Ak si vstúpila na tú cestu, vytrváš na nej a horlivo sa modlíš, tak Ti povolanie dal Boh a treba s ním spolupracovať“. Helena si je toho vedomá: „Povolanie je láska, treba sa odovzdať sv. Trojici a prosiť o dar povolania.“ Neprišlo samovoľne, ona o dar povolania prosí. To je vážny moment v jej doterajšom živote a jej modlitbu Boh vypočul. Mala v tom čase videnie vo sne, ktoré je, podľa opisu, ktorý poznáme zo života sv. Terezky z Lisieux, veľmi podobné. Vo videní sv. Terezka Ježiškova, ktorú pápež Pius XI. v roku 1921 svätorečil a pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, ukázala Helene kus poľa, ktorý mala upraviť s jej pomocou. Helena musela robiť ťažké práce: okopávať, vyberať kamene, nosiť vodu a Terezka len polievala a plela. Terezka poúčala, dávala inštrukcie, postupy a rozdeľovala cvičenia sa v čnosti a modlitbe, ktoré mala Helena robiť do jej opätovného návratu. Je to ťažká etapa v živote Heleny Hoffmann, ale veľmi dôležitá. v živote svätých sa to stáva často. Hovoríme o sv. Jozefovi – že mal sen, čo je znakom silného pôsobenia Ducha svätého. Sv. Pavol hovorí: „My máme siať, Pán Boh dá rásť. Božia láska spraví ostatné.“ Pokora a očakávanie. Pozrite, ako sestra Hoffmannová vchádza do okruhu pôsobnosti sv. Terezky z Lisieux aj na to, čo sa v tom čase dialo – v rokoch dvadsiatych, na začiatku nášho storočia. Helena musela podstúpiť ťažký boj, aby získala súhlas rodičov na vstup do kláštora. Bola vytrvalá v prosbách a dokonalým príkladom v čnosti. Miestny kňaz, prior, by ju radšej videl ako kandidátku u chudobných školských sestier, menovite u sestier De Notre Dame v Bytomi. To je tiež prekvapenie, prečo ju tak strkal k tým „Notrdamkám“ Helena sa prejavila, že má mnohé pedagogické schopnosti: vedela zaujať deti, vzbudiť ich záujem a on v nej objavil kandidátku budúcej učiteľky, či vychovávateľky myslel si, že by ju bolo treba nasmerovať tam. Neodolateľná sila ju však práve vtedy priťahovala k sestrám Nepoškvrnenej Panny Márie. Začalo sa to u nej veľmi skoro čo je charakteristické u povolaných, ako keby sa človek úplne tomu prispôsobil a už nikde inde ho neťahá. Čo jej tiež dala na vedomie sv. Terezka z Lisieux. Zhodne s prianím sv. Terezky z Lisieux, sa mala Helena obetovať pre cirkev, kňazov, komunitu sestier Nepoškvrnenej Panny Márie. V zápiskoch pod titulom „Moja kaplnka“ sa o tom veľmi zoširoka rozpisuje. Je to dlhý text a je známy z knižočiek, zvlášť z knihy Schwetera. Mne skôr ide o vyexponovanie samotných problémov ktoré sú pri procese dôležité. 23. októbra 1929 Helena Hoffmann nastúpila do noviciátu, prijímajúc rehoľný habit a nové meno, sestra Mária Dulcissima. V prvom roku noviciátu, ktorý vlastne zahŕňa rok 1929/1930 vznikla jej knižôčka, „Moja kaplnka.“ Napísala ju v poslušnosti majsterke noviciek. Jej zápisky nie sú vždy čitateľovi zrozumiteľné. Treba povedať, že Helena – neskôr sr. Dulcissima Hoffmannová už na začiatku svojej duchovnej cesty nachádzala dokonalý vzor nasledovania. Rôzni pamätníci, chcú, ešte za života publikovať, vo forme autobiografie. Často je to chaotické, niet tam chronológie, biedne je to s ortografiou, lebo text slúžil jemu samému. Zapisoval, čo v danej chvíli prežíval. Nemožno sa tu dopátrať dobrej ortografie, akejsi logiky, jednoducho, je to dokument, odzrkadľujúci vnútorný proces, prebiehajúci v tom človeku a najčastejšie ľudia tohto typu nechcú a výrazne si ani neželajú, aby takýto prameň ktosi publikoval. Takto treba tomu dokumentu rozumieť a treba predostrieť všetky údaje, s ním spojené. Na začiatku svojej duchovnej cesty, ako sme už povedali, našla dokonalý vzor, hodný nasledovania v svätej Terezke z Lisieux. Pripomeniem výpoveď istej panej Evy Kasperekovej zo Zgody. Mesiac po smrti sestry Dulcissimy, v roku 1936 píše o ich spoločnom pobyte u karmelitánov pri modlitbe pred slávnym obrazom sv. Terezky z Lisieux v Czernej aj o ich ďalšej ceste do Krakova, aby bližšie poznali rehoľný život. Tieto zápisky sú ozajstnou pomocou pri pochopení ťažkej cesty, plnej tajomstva. Zachované pramene, zvlášť na začiatku jej choroby, hovorili o hystérii. To vtedy, keď boli lekári bezradní pri stanovení presnej diagnózy. Nakoniec je choroba u sestry Dulcissimy pomenovaná – nádor na mozgu a s ním spojené bolesti hlavy, sa stali jej krížovou cestou. Pri svojich zdravotných ťažkostiach čiastočne paralyzovanej ľavej ruky a jazyka, píše: „Spasiteľ je dobrý. Dostala som nový dar. Mám ťažký jazyk a ťažkú ruku. Pracovať nemôžem ako predtým, ale to nič. Chváliť, velebiť, prosiť a ďakovať za komunitu a celý svet môžem! Moje utrpenie je iba tieňom toho, čo vytrpel Ježiš.“ Mladá rehoľnica, vďaka duchovnej opatere milovanej patrónky sv. Terezky Ježiškovej, našla od Boha iba pre ňu danný apoštolát utrpenia. Predstavená komunity nezľahčovala komplikovanú situáciu mladej rehoľnice, využila všetky možnosti, pripustiť ju k prvej profesii a neskôr – napriek nezlepšenému zdraviu, zloženiu večných sľubov. Rehoľa v mene cirkvi prijala obetu života tejto sestry. Jej hrdinská obeta je, spojená s fyzickým i duchovným utrpením, osobitne v každý prvý piatok, vo sviatky Matky Božej, v advente, veľkom pôste a obetovaní Bohu v intencii cirkvi za komunitu, za kňazov a ľudí odvrhujúcich, či neprijímajúcich Boha. Všetko to svedčí o jej vôli zúčastňovať sa na diele spásy sveta. V jednote s Kristom prežívala všetky znaky Božej milosti aj v podobe ukrytých stigmatov. Jej modlitba sa stala vždy novou žiadosťou o ďalšie, čoraz väčšie utrpenie. V modlitbe i utrpení nasledovala sv. Terezku Ježiškovu, podľa jej vzoru udeľovala cenné rady pre život každého kresťana, tým viac pre osoby rehoľne. „U Boha neexistujú malé činy, čím sa často ospravedlňujeme. Či náš celý život nie je stála služba Božia? Zodpovednosť za jedinú dušu; a škody na nej napáchané, je väčšia, ako čokoľvek iné na svete.“ A tu znova nastupuje dlhý text, ktorý Schweter podrobnejšie cituje. Sestra Dulcissima v roku 1933 pokračuje vo svojom apoštoláte pre ňu charakteristickou formou. V čom spočívala? Hlboké vstúpenie do Kristovho utrpenia, cez intenzívne angažovanie sa v stotožnení sa s krížovou cestou. Veľmi zaujímavé tajomstvo v živote tejto rehoľnice. O čom svedčí? O tom, že neprijíma utrpenie ako prichádza, ale prosí oň, usiluje sa sama v sebe, pred vlastným svedomím ho pochopiť. Prichádzajú intenzívne rozjímania, z ktorých vznikne veľmi pekný text, súvisiaci so zastaveniami na krížovej ceste. Nesmieme zabúdať že sestra Dulcissima Hoffmann nie je vzdelancom. Tu si dovolím povedať čosi, čo je pre historika veľmi závažné. Keď ľudia nevedeli čítať, pozerali si obrázky „keď nevieš napísať, nakresli“. Počas celého stredoveku existuje forma učenia, dnes nazývaná odborným termínom „Biblia Pauperum“. Obraz namiesto textu. Luther síce upriamil pozornosť na Sväté Písmo, ale zbavil ľudí tradície, ktorá sa rozvíjala 15 storočí a najviac v stredoveku a preto aj po tridsaťročnej vojne, ako huby po daždi, rástli sanktuária - modlitby zastavení na krížovej ceste – kalvárie. Sestra Dulcissima uvažuje o krížovej ceste: „O, Ježišu, tvoje srdce nepozná nič iné, iba milosť. Čím je hriešnik väčší, tým väčšia je tvoja milosť voči nemu. Dovoľ mi kráčať mojou krížovou cestou tak, aby v mojom srdci každý deň rástla láska k Tebe, Mária, k blížnemu. Naplň moje srdce svätou radosťou, lebo až potom budem šťastná. Ty predsa máš všetko, o, Ježišu. A keď Ťa ktosi o čokoľvek prosil, dostane to. Ježišu, priala by som si vidieť všetkých ľudí šťastných v Tebe.“ V deň povýšenia Kríža a sviatku Sedembolestnej Panny Márie roku 1935 sestra Dulcissima rozjíma o svojom utrpení, prehĺbuje ho a spája s tajomstvami na obrazoch. Jej postoje vtedy znamenali: „Urobiť posledný krok s Ježišom a Máriou, cez Máriu byť úplne zjednotená s Ježišom a zostať s ním, s čistým srdcom vstúpiť do Ježiša, táto povinnosť musí zostať tajomstvom. Mojím tajomstvom.“ To je jej príprava na smrť, lebo o rok umiera. Vidí, že sa blíži jej koniec, vnímame vtedy už jej zrelosť: „Chcem sa, poďakovať“ – píše – „za Božiu dobrotu v celom mojom živote a prosiť o dobrú smrť a šťastnú večnosť. Aby som čoskoro velebila Boha. Spolusestry zaznamenali jej posledné slová pred smrťou: „Ó, Ježišu Ty si vo mne a ja v Tebe. Ty si všetkým a ja ničím. Chcela by som byť, Ježišu, nová krvavá obeta a môžem nebyť. Vlastne, všetci sme dušami obetujúcimi sa. Preto musíme ísť za tebou na Golgotu. Nepoznaná som žila na zemi, lebo taká bola Tvoja vôľa Božia“. Ľudia, ktorých poznáme aký svätý bol ich život, hovoria často: „Ak budem spasený, bude to pre milosrdenstvo Božie!“ Treba povedať: čím viac vstupujeme do hagiografie (literatúra o živote svätých), tým viac nás prekvapuje, že základom svätosti je pokora. Nie strojená, ale pravá. Človek sa bez pokory nemôže dobre modliť. Nemôže slúžiť ľuďom, ak základom milosti nie je spravodlivosť. Kde niet spravodlivosti, tam niet milosti. Nespomenul som veľa závažných textov, ale obozretnosť je vážnejšia. V analýze žitia sestry Dulcissimy Hoffmann, treba zvýrazniť podobnosť cesty k svätosti so životom sv. Terezky z Lisieux. Tá podobnosť je očividná. Sú tu charakteristické prvky tej istej svätosti, v ktorej dosahujeme čistotu dieťaťa. Terezka z Lisieux hovorí: „Ja som nula, som ničím. Záleží na tom, kde sa tá nula napíše, či pred číslo, či za.“ Všetky tie príklady poznáme. Horúca láska k Ježišovi i Márii, plamenná horlivosť za spásu duší. Terezka z Lisieux je patrónkou misií svätých: presvedčovať ľudí svojím utrpením a modlitbami, udivujúcou odvahou v utrpení a byť vždy pripravený pomáhať iným cez utrpenie a neochvejnú dôveru v Boha. Budujúca, priama – autentická činnosť – trpezlivosť. Ďakujem pekne za pozornosť. Dr. Hab. Antoni Kielbasa.