Sestra Dulcissima počas svojho krátkeho ťažkého života - 26 rokov - prežila „dlhé časy.“ Rehoľné latinské meno Dulcissima, „najsladšia“ dostala, keď majúc 18 rokov, vstúpila do spoločenstva sestier Nepoškvrnenej Panny Márie. Už v detstve túžila celkom patriť Kristovi. Keď mala 15 rokov, zasvätila sa mu vo sviatok Najsvätejšej Trojice. Svoju vernosť obnovila o sedem rokov neskôr, keď ťažko chorá absolovala rekolekcie pred zložením prvých sľubov v reholi. Na samotný akt profesie, s ťažkosťami vstala z lôžka, lebo veď uzavrela zmluvu s Pánom, že bude jeho „cyrenejským“, ktorý mu bude pomáhať niesť kríž stratenej milosti. Zásnuby s Kristom uvádzali jej dušu do mystických nocí. Mávala sny, v ktorých sa nahlas rozprávala, najčastejšie so sv. Terezkou Ježiškovou. Ona sa – z vôle Božej – mala stať jej duchovným vodcom. Svätá jej prorocky odhaľovala budúcnosť, zdôrazňujúc a pripomínajúc, aby zlu a nešťastiam odporovala modlitbou. V jej odkaze bola aj každodenná účasť na omši, modlitby a obety za svätého otca, za cirkev, kňazov, rehoľné spoločenstvo a predovšetkým za spásu duší. Tajomná choroba Dulcissimy, silnejúca a občas ustupujúca, čoraz väčšmi znepokojovala komunitu. Diagnózy sa neraz rozchádzali: raz považovali jej stav za beznádejný a neliečiteľný, inokedy ho pripisovali hystérii. Niesla ťažko kríž choroby a podozrenie sestier. Všetko vyústilo v jej „útek“ z kláštora domov. Ťaživé duševné stavy sa však aj tam stupňovali a tak sa chcela čo najskôr vrátiť do kláštora. Vďaka a uznanie patrí sestrám Nepoškvrnenej Panny Márie, že akt „úteku“ ospravedlnili a chorej pridelili opatrovateľku v osobe sestry Lazárie. Bola diskrétnym svedkom mystických svedectiev sestry Dulcissimy zvlášť jej múk krížovej cesty. Choroba ukázala sestre Dulcissime Božiu výzvu pre apoštolát cez utrpenie v milosti. Aj napriek fyzickým a duchovným ranám bola šťastná, tešila sa, lebo chápala, že v Bohu je milosť i radosť totožná s utrpením. Jedine On vie, čo je v skutočnosti peklo a trpí pre tých, ktorí hynú. Od Márie z názvu kostola pociťovala premiéru milosrdenstva, neraz odpúšťajúceho. Celým srdcom túžila zadosťučiniť Ježišovej bezbrehej milosti, deptanej páchaním zla nestálosťou človeka. Veľkosť Božieho utrpenia kontemplovala v ukrižovanom Kristovi, ktorému sa chcela pripodobniť, keď ho v mystickom prežívaní Kalvárie videla pribitého na kríž. Sama sa rozpäla na kríži, dávajúc ruky pod neviditeľné klince. V roku 1933 previezli sestru Dulcissimu do Brzezta. Tam sa jej zdravotný stav natoľko upravil, že mohla vykonávať drobné domáce práce, aj keď každý krok jej spôsoboval veľké ťažkosti. Jej modlitby boli neobyčajne úprimné. Prosby o regulu i včlenenie, potvrdenie vnútorného usporiadania spoločenstva v Ríme, spolu s modlitbami, posvätila v intencii. Obeta bola prijatá a nemožné sa stalo možným: konštitúcie potvrdili. Rok 1935 bol podľa sestry Dulcissimy, rokom zjednotenia sa s Ježišom večnými sľubmi. Jej úplnú oddanosť sa Ježišovi v tajomstve kríža, Boh odmenil charizmou-stigmami na rukách i nohách a neskôr i na boku. Stigmy jej predpovedala sv. Terezka, prisľubujúc jej pomoc i potechu v nesení tohto nového kríža. Večné sľuby zložila na Zelený štvrtok v roku 1935. Rok 1936 priniesol sestre Dulcissime úľavu vo fyzických utrpeniach, ale sťažil duchovné. Trpela kvôli dušiam, vzďaľujúcim sa od Boha, videla bolesť jeho srdca, poznala Boží úmysel zachrániť svet pred konečným zatratením. Vtedy pochopila svoje poslanie v plnosti. Mala sa stať obetou milosrdnej Božej milosti, aby odčinila bolesť z jeho odvrhnutej milosti a dušiam vyprosila spásu. Vedomá si tejto misie, vystúpila na osobnú Golgotu, aby s Ukrižovaným prežívala jeho muky. Vzala na seba jeho mučenie, dávajúc pod klince vlastné ruky. Vo veľký týždeň roku 1936, ju neopúšťali myšlienky na smrť. Od Veľkej noci očakávala, že Zmŕtvychvstalý si ju zakrátko vezme k sebe. Posledný raz prijala sv. prijímanie 12. mája. Odišla ticho spolu s ranným zvonením na Anjel Pána 18. mája 1936. Sestra Dulcissima v tajomstve svojho utrpenia s Ježišom, milovala Boha i ľudí. Spôsobom „Božsko-ľudským“, čomu veľmi, trefne hovorila: „neobyčajnosť v obyčajnosti“. Vytrvala s Pánom v jeho kríži s prísľubom milosti, ktorej ožívajúcu silu nechala klíčiť v sebe, ako odumreté zrno v zemi. Každý rok sa v sestre Dulcissime prehĺbovala túžba spásy duší: chcela im za každú cenu pomáhať ako aj celému ohrozenému svetu. V roku 1934 sa jej v prorockom videní ukázalo nešťastie blížiaceho sa zabíjania. Predpovedala blížiace sa prelievanie krvi a prenasledovanie cirkvi. Vyzývala na modlitbu, vďaka ktorej by bolo možno predísť mnohému nešťastiu. Sestra Dulcissima oplakávala svoje i cudzie hriechy. Cítila výzvu – odčiniť zlo a keď sa jej utrpenia zmenšovali, žiadala o nové. Pri úplnej duchovnej zrelosti a pocite zodpovednosti za duše, stávala sa čoraz viac dieťaťom, ktorému je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva, do ktorého patrí. Jej život a mystika sa sústreďovali na omšu a eucharistiu. Mariánstvo Dulcissimy sa v skutočnosti nelíšilo od tradičných foriem. Jednako, tým, že niesla v sebe nával žiaru srdca, ukazuje sa byť neobyčajné. Starým zvyklostiam ľudovej pobožnosti dala naša sestra nový rozmer s profilom vlastnej osobnosti a duchovnej dynamiky a prax doviedla do naozajstnej slobody, detsky sa odovzdajúc Márii. Úplne sa odovzdala Matke Bolestnej. Pri ruženci a krížovej ceste sa učila od Márie „zachovávať slová vo svojom srdci a rozmýšľať o nich“ (Lk 2,19).